Tak vitajte na našom blogu :) Prajeme príjemný zážitok :3

Soul Dream...THE END

18. února 2012 v 14:12 | Ayumi |  Soul Dream
Ayumi: Tak to si sa teda načkala, čo? :D Ale tak je to napísané, a som s tým spokojná :)...
Dúfam, že aj ty budeš :3....
A chcem veľmi DLHÝÝÝÝÝÝ komentár :3....


Soul Dream...THE END
Hero
Prišli sme domov a tam už dievčatá stáli. Ayumi z uslzenými očami a Reina plná očakávania čo sa stalo.
"Dúfam, že ste ho nešetrili?".
Reina hneď nahodila svoj zabijácky výraz.
"No Junsu ho nešetril. Aj tak zostane v base veľmi dlho. A keby aj nie, dostanem ho tam".
Ayumi sa usmiala a nevedela nájsť slová ktoré by nám opísala. Junsu ju len silno objal a čakal na odpoveď.
"Ďakujem".
"To je v poriadku. Aj tak som mu chcel už dávnejšie vraziť".
Zo srdca sa zasmiala. Reina už pociťovala ten známi pocit žiarlivosti. Odstrčila Junsua od Ayumi a sama ju silno objala.
"Bože Reina. Ty žiarlivec".
"Ja nie som žiarlivec".


Keďže sme dneska zažili dosť rušní moment, sadli sme si pred televízor a čakali čo sa tam udeje. Samozrejme, že sme chceli vedieť novinky zo svete. Sedeli sme ako páriky v kine. Ja s Reinou a Junsu z Ayumi.
"Dobrý večer milí diváci. Začneme s radostnou novinkou zo šoubiznisu. Ako ste si mohli všimnúť na internete kolujú fotografie a videá nového páriku. A tým párikom je Micky z JYJ a známa modelka EunBi. Držíme im palce a veľa úspechov vo vzťahu. A teraz pokračujeme správami zo sveta".
Všetci sme sa pozreli na televíziu . Ja som sa len usmial a nemusel som nič povedať. Aj tak som to tušil
"A to nám chcel kedy povedať?".
Reina sa hneď dožadovala svojej odpovede. A očami pomaly zabíjala televíziu.
"Ja som to tušil. Že pred nami niečo tají. Ten sviniar".
Všetci traja na mňa pozreli. Len Ayumi sa usmiala.
Ayumi
Ako vždy. Som to vedela prvá. Teraz ma hrial neopísateľný pocit, že je štastný.
"Som šťastná, že si aj ty štastný Micky".
Oprela som sa o vankúš. Reina si ľahla vedľa mňa a silno ma objala.
"Ideme von?".
"Môžeš ísť. Ja budem doma. Dnes sa mi nikam nechce ísť. Pôjdeme zajtra".
Reina sa zviazala vlasy do copu a postavila sa.
"Idem von. Kto sa ku mne pridá?".
Hero išiel pomalým krokom do izby. Svojím hereckým vystúpením sa na nás otočil.
"Muži a milované dámy. Idem sa obliecť, tí čo idú von sa stretnú v predsieni o 20 minút. Ďakujem za pozornosť".

Junsu
Rozmýšľal som či pôjdem von alebo zostanem doma. Pohľadom som hľadal Ayumi ale tá nebola v obývačke. Ani som nezastihol kedy išla preč. Všetci sa išli prezliecť. Ja som si zo skrine vytiahol bledomodré tričko ktoré mi dala na Vianoce, džiny a tenisky. V zrkadle som si upravil vlasy, do rúk som si zobral bundu a za sebou som zatvoril dvere.
"Odchádzam".
Zakričal som za sebou. Ani som nechcel čakať ich odpovede. Potreboval som si prečistiť hlavu. Zastavil som sa pred balkónom Ayumi. Bola tam. Pozerala sa na mňa tými istými očami aké mala v tej chvíli v kuchyni. Usmiala sa na mňa a vyšla na balkón.
"Kam ideš?".
"Prejsť sa. Chceš ísť so mnou?".
"Nie. Už som ti dosť ublížila. Keď pôjdeš tou istou cestou ako chodievaš stretneš Dana".
Zatvorila za sebou dvere. A zastrela závesy. V ruke som zvieral bundu. Mal som sto chutí po nej zakričať nech mi dočerta vysvetlí celú situáciu.
Chris
Po tom čo mi položila telefón nastal vo mne ten istý pocit ktorý som zažil už dávno. Pozrel som sa na hodinky a bolo pól 11 večer. Práve vtedy som sa nepozeral na cestu predo mnou a zrazil som sa s niekým. Rýchlo som sa postavil a začal som sa ospravedlňovať.
"Prepáčte. Nepozeral som sa na cestu je mi to ľúto".
"Chris?".
"Junsu?".
Nepozerali sme sa na seba nejako prekvapene. Aj, keď som to úprimne čakal, že bude prekvapený.
"Poď ideme si sadnúť. Ja ti to vysvetlím".
Cestou tam sme boli ticho teda ja som bol ticho. Rozmýšľal som ako by som mu to v krátkosti vysvetlil. Sadli sme si do baru kde sme všetci chodili. Chodili sem aj s Danom. Objednali sme si po veľkom pive.
"Prečo to nechala na mňa".
Bál som sa na neho pozrieť. Toho jeho pohľadu som sa bál.
"Už to bude štvrtý rok čo Dan zomrel. Vtedy ste o mne ani nevedeli. A ani ste nevedeli, že existujem. Čo mi brat hovoril poznali ste sa dosť dlho na to aby ste si dokázali čítať myšlienky. V tej dobe ste ani nevedeli čo sa stane a ani to, že sa niečo medzi vami udeje, Dan si myslel, že nikto nepríde do jeho bojového poľa a Ayumi bude len jeho. Kedže je Ayumi veľmi atraktívna žena, Dan po nej zatúžil inak ako po ostatných ženách. Hovoril mi o jej úsmeve, očiach, vlasoch, rukách o každej jej časti tela. Reinu bral ako sestru, ako človeka ktorému môže dôverovať. Ale všetko sa zmenilo, keď ste na scénu prišli vy. Presne mi ten večer opísal ako z knihy. Sedel som práve na stoličke, keď prišiel domou. Bundu ktorú zvieral v ruke hodil o zem ako kus papiera. Tresol dverami a ľahol si naproti mne. Hneď som vedel, že sa niečo stalo.
"Mohol som tušiť, že sa toto stane. Tušil som to. Mali sme hneď odísť a nevracať sa ale samozrejme, že ja som dobrý kamarát tak sme tam museli ostať. Ten sviniar".
"Junsu?".
"Hej. Mal si vidieť ako na seba pozerali. Toto som naozaj netušil. Chcel som jej dnes večer povedať o citoch ktoré k nej cítim ale budem musieť viac zabojovať".
Povedal mi ako ste tam prišli, ako ste sa rozprávali, ako ste si vymieňali pohľady, usmievali sa na seba. Takého som ho nikdy nevidel. Potom sa to vlieklo ďalší týždne, mesiac, rok. Jedného neskorého večera prišiel domou celý vysmiati a štastný. Ani som sa nepýtal, povedal mi to sám.
"Povedal som jej o svojich pocitoch. Prijala ich a teraz spolu chodíme".
"A Junsu?".
"To bol jeho nápad".
"Tak to gratulujem braček".
Objal som ho. Potom sme to išli osláviť s rodičmi na jeden pohárik. Po dlhej dobe sme sa mi dvaja stretli a samozrejme, že si sa mi priznal, že si sa do nej zamiloval. Svoje pocity si držal v sebe tri roky. Každý večer čo prišiel brat domov sa usmieval ako slniečko na hnoji a hovoril mi o zážitkoch čo s ňou zažil, ale aj o zážitkoch ktoré zažil s tebou. Ťahalo sa to do toho osudného poobedia. Práve som sa vrátil zo školy, keď na mojom stole boli nejaké papiere. Nepamätal som si, že by mi mali nejaké papiere dojsť tak som ich otvoril. Bolo na nich napísaní nejaký výsledok testov či niečo také. A na spodku bol čiernym na bielom napísané "Rakovina". Myslel som si, že sa pomýlili a potom som si pozrel meno "Dan". Myslel som si, že je to nejaký jeho sprostý vtip ale potom som zistil, že nebol. Prišiel domou hneď ako ma uvidel na jeho tvári som objavil najsmutnejší pohľad za celý môj život. Sadol si na posteľ a rukami mi ukázal aby som si sadol vedľa neho. Hneď som aj urobil. Kto by čakal, že táto správa ma zmení od morku kostí.
"Dnes mi to oznámili. Nepovedali mi presne koľko času mi ostáva ale viem, že sa to blíži".
Rozplakal som sa ako malý chlapec ktorému zobrali lízatko. Večer to povedal aj rodičom, mama z tej správy odpadla. Vystrašilo nás to. Otec chcel byť hrdinom a nechcel plakať pred nami ale nepodarilo sa mu to. Tak sme tam všetci plakali a Dan sa len usmieval. Nikdy som nepochopil prečo sa usmieva. Na druhý deň čo mi to oznámil som skončil zo školou, robotou, všetkým čo mi bralo z môjho času. Chcel som byť každú minútu s ním. Zapamätať si všetko".
Odpil som si z kofoly. A pohár som silno zvieral v rukách.
"Jedno poobedie prišiel za mnou. Nechápala som čo to má znamenať. V ten deň sme sa nemali stretnúť. Ako obvykle ma objal a pobozkal. Nebrala som to vôbec do úvahy. Sadli sme si na gauč a ja som mu priniesla čaj.
"Musím ti niečo povedať. Týka sa to nás. Musíme sa rozísť".
"Prečo?".
"Lebo odchádzam do cudziny a nechcem aby si na mňa čakala. Lebo sa nikdy už nevrátim. Ale chcem aby si niečo vedela, že som ťa vždy miloval a milovať ťa budem. A prosím buď šťastná".
Pobozkal ma na čelo, a už som ho potom nikdy nevedela. Stále som nechápala čo to má znamenať ale potom som to pochopila. Celé poobedie som mala divný pocit, že sa niečo stane a ja s tým nič nespravím. Začala som sa o všetkých strachovať. Pobehovala som z izby do izby. Až neskoro večer padol obraz. Už som vedela, že je zle. Rýchlo som išla za Mickym. Ale ten nebol doma, ani som si nevšimla, že odišiel. Moja predstava sa potvrdila. O necelých 20 minút mi zavolala polícia. S veľkým strachom som ho zdvihla. Hneď ma napadli všetky situácie. Čo sa mohli stať.
"Prosím?".
"Dobrý večer slečna Chan tu je seržant Lee. Máme pre Vás smutnú správu. Je mi ľúto ale Váš priateľ zomrel pri autonehode. Keď sme tam už dorazili nedalo sa mu pomôcť. Ale niečo sme našli v jeho bunde. List pre Vás".
Nečakala som na nič. Zobrala som si bundu a utekala som najviac ako to šlo. Keď som prišla na miesto nehody. Bol tam nejaký muž ktorý mi strašne pripomínal Dana. Rýchlo som za ním bežala aby som zistila či je to Dan. Ale nebol to on bol si to ty Chris. Stála som tam ako prikovaná. Nevedela som ani sama kde je sever a kde je juh. Stratila som muža ktorého som milovala. Nevedela som to prekonať. Potom mi policajt podal list ktorý bol adresovaný mne. Bolo v ňom všetko o jeho láske ku mne, o jeho rodine a o Chrisovi. Napísal mi aj tu vetu čo mi povedal pred nehodou "Ale chcem aby si niečo vedela, že som ťa vždy miloval a milovať ťa budem. A prosím buď šťastná".
A potom zvyšok poznáte".
Zobrala si môj pohár a poriadny glg si z neho odpila. Ja som už vedel, že nechcem zavadzať. Dopil som to čo mi tam nechala.
"Tak, keď je to už vonku. Ja pôjdem. Uvidíme sa neskôr".
"Ďakujem".
Junsu
Vedel som celú pravdu. Bál som sa. Prvý krát v mojom živote som netušil, že to môže tak bolieť. Mal som problém niečo povedať. Nevedel som ani čo mám povedať. Len som sa bál. Ayumi sa nahla nad stôl. Potom sa ku mne naklonila, a spojila si pery s mojimi. Chytil som jej líca a čakal som čo sa bude diať. Pritiahla si ma bližšie.
Nevadilo mi, že sa všetci na nás pozerajú a, že si nás fotia. Teraz bola prvoradá len ona a ja.
"Milujem ťa Chan Ayumi".

Hero
Keď som prišiel do predsiene nikto tam nebol. Zas som sa nahneval, že na mňa nečakali. Vytočilo ma to. Za mnou prišla aj Reina. Ani ju neprekvapilo, že sme tam len mi dvaja.
"Čo tak rýchlo odišli?".
Obula si topánky a čakala na mňa kedy sa konečne obujem. Podala mi tenisky a usmiala sa.
"Teba to nehnevá?".
Opýtal som sa jej aby nevedela, že som nervózny.
"Nehnevá? Nie prečo? Vedela som, že ako prvý odídu. Chcel si snáď aby tu boli?".
"Nie. Tak som to nemyslel. A kam chceš ísť?".
" V meste sú slávnosti. Tak tam som mala na pláne ísť. Ale môžeme ísť inam, keď chceš?".
Hneď som začal protestovať. Obul som si tenisky. A pomohol som jej obliecť kabát. Zamkli sme. Sadli sme si do auta. Ale najprv som musel niečo urobiť. Nahol som sa nad ňu a pobozkal som ju. Trvalo to len večnosť ale mne sa to páčilo.
"Tak môžeme ísť?".
"Samozrejme. Ja to nechám na teba. Budem ti musieť dôverovať".
"Kedy si mi nedôverovala?".
"Vždy som ti dôverovala. Pôjdeme aj na kolotoče, dobre?".
"Samozrejme. Ty môžeš ísť a ja ťa počkám dole".
"Hero! Prosím. Budeš musieť prekonať tvoj strach z výšok. Prosím, poď so mnou. Budú tam aj kamarátky vieš aké to bude, keď oni tam budú s priateľmi a ja pôjdem sama. To mi nechceš urobiť, že nie?".
"Rád by som ti to urobil, ale, keď sa na mňa tak pekne pozeráš. Neodolal som".
"Ďakujem. Za to ti niečo navarím".
"Chcem radšej pusu".
Našpúlil som pery a čakal som či mi ju naozaj dá. Ona mi len položila na pery ruku. A pobozkala ju.
"Hej! Ale to neplatí. Prečo si si pobozkala ruku a nie moje ústa".
"Lebo si budeš na tu pusu ešte počkať. Musí nastať ten moment ako v romantických filmoch".
"Ale ja nebudem na to čakať. Poď sem".
Pritiahol som si ju k sebe. Miesto toho aby zatvorila oči sa smiala. A samozrejme, že som ju nepomohol pobozkať, keď sa smiala ako bláznivá kačka.
"Nesmej sa. Nemôžem ťa potom pobozkať".
"Prepáč, ale ja nemôžem. Mne to pripadá strašne vtipné".
"A čo také?".
"Ja? a Ty?".
"Čo?".
"Toto celé. Ja si nemôžem pomôcť, keď som strašne vtipná".
"No dobre, tak už vystúpme lebo si budú myslieť, že tu budeme chcieť niečo robiť".
"Bože Hero, zabávaj sa. Nebuď ako nejaký muž čo nevie čo zo sebou".
"Ja sa zabávam. Tak poď, ideme".
Reina
Chytil ma za ruku. Ja som len do neho drgla. Keď som uvidela všetko to jedlo, tie hry, darčeky, tých ľudí. Hneď som sa začala tešiť ako malé dieťa.
"Prosím, poďme niečo vyskúšať. Napríklad autíčka?".
"Tak poďme".
Kúpili sme si lístky a rýchlo som obsadila autíčko. Zapla som si ten malinký pás a čakala som kedy sa na semafore ukáže zelené svetlo. Keď sa ukázalo išla som za tým známym autíčkom.
"Idééém".
"Tak poď. Čakám ťa".
Navzájom sme do seba narážali. Potom sa ku nám pridali aj ostatné deti čo boli na dráhe. Keď nám skončila jazda. Nechcela som opustiť tie malé deti čo mi pomáhali narážať do Hera. Smutným pohľadom som im zakývala.
"Tak aký som šofér?".
"Otrasný".
"Nie som otrasná. Len tebe sa nič nepáči".
"Ale páči. A to si ty. Tak poď ideme, na ďalší kolotoč".
"Teraz vyberáš ty".
Pozeral sa dookola a hľadal niečo čo by ho vystihovalo. Ukázal prstom na ten najväčší kolotoč čo tam bol.
"Vedela som, že to vyberieš. Tak ideme".
Keď sme sedeli v kabínke a kolotoč sa pustil. Obdivovala som tú prírodu, za oknom.
"Nádherné, že?".
"Áno, je to krása. Nikdy by ma nenapadlo, že Seoul, takto uvidím".
"Ale vidíš, poď ku mne, pozrieme si to spolu".
Sadol si naproti mne. Priala som si aby tento deň nikdy neskončil. Aby sme boli stále spolu. Otočila som sa na neho. V očiach mal ten istý pohľad ako pred tým, než sme sa spolu vyspali.
"Čo sa tak pozeráš?".
"Nič, len rozmýšľam, čím som si ťa zaslúžil".
"Osud".
"Asi máš, pravdu".
"Páči sa ti tu?".
"Samozrejme, že sa mi to páči, aj tebe sa to páči?".
"Keď som tu s tebou, tak áno. Chcem ti niečo povedať, len si musím nájsť ten papier, na ktorom som si to napísal. Počkaj chvíľu".
Hero
Vedel som, že si to mám napísať do telefónu. Teraz musím vyzerať ako totálny blbec.
Hľadal som ho vo vreckách, v peňaženke ale nikde som ho nemal.
"Myslíš tento?".
"Prečítaj ho?".
"Hneď ako som ťa spoznal, tušil som, že ti si tá, ktorá je stvorená pre mňa. Tvoje oči, ústa, ruky, vlasy. Pri tvojich slovách ma hreje u srdca. Milujem ťa".
"Áno to je on. Teraz mi ho daj".
"Nedám ti ho".
"Okamžite mi ho daj Reina. Hovorím ti to posledný krát".
"Nedám ti ho".
Chytil som ju okolo pása. Pozrel som sa do jej krásnych očí a pobozkal som ju. A v tom momente, sa na oblohu púšťal ohňostroj. Zakončenie, krásneho zážitku s ŇOU!
SHE IS MY DREAM!
THE END!!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 reina-chan reina-chan | E-mail | Web | 19. února 2012 v 10:51 | Reagovat

Nadherneeeeeeeee <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama